Ako si prednášajúci, resp. rodičia pripravia témy a praktické lekcie? Čo budú hovoriť/robiť?

Každému poskytneme na prípravu náš materiál (stiahnuteľný z tejto stránky) a dáme mu nápady, ako danú tému alebo lekciu prezentovať.

Hoci sú naše témy aj lekcie detailne spracované, tak či tak chceme umožniť každému flexibilne si prispôsobiť danú tému aj osobnou skúsenosťou a vlastnými myšlienkami.

Vrámci možností by organizačný tím tiež mal poskytovať prednášajúcemu podporu – osvedčilo sa nám stretnutie jedného z nás s prednášajúcim (rodičom) napr. počas týždňa pred témou. Pomôže ho to uistiť v tom, čo chce povedať/robiť, ale aj náš tím v tom, že máme väčší prehľad, čo sa bude diať. A v neposlednom rade to posilňuje vzťahy a dôveru medzi nami a rodinami našich pre-teens.

Budú témy prezentovane dostatočne „odborne“? Kto nám zaručí, že ostatní prednášajúci nebudú môjmu dieťatu hlásať „bludy“?

Vyučovania na stretnutiach trvajú 15-20 minút; viac v nich ide o „autentickosť“ ako o “akademickú presnosť”.

Predtínedžerský vek je špeciálny práve v tom, že preteens o veciach
premýšľajú – už len tak neakceptujú čokoľvek, čo im iní povedia.

Aj preto je lepšie o dôležitých témach hovoriť v bezpečnom prostredí, ako keby o nich mali debatovať na ulici, s neznámymi ľuďmi, úplne neveriacimi a pod.

Áno, môže sa napríklad stať, že iný rodič povie niečo, s čím by som ja ako rodič nesúhlasil. Aj kvôli tomu posielame po každej téme otázky, ktoré ju ďalej rozvíjajú a umožnia rodičom vyjadriť pred svojimi deťmi aj vlastné názory.

Pokiaľ však príde na kontroverznú tému, ktorá otvorí diskusiu, ako vedúci si to určite všimnete a v krajnom prípade si vždy môžete vyhradiť právo na posledné slovo (v prípade „veľkého bludu“). Takže posledným garantom obsahu bude práve organizačný tím.

Máme dať vedieť rodičom presný priebeh programu jednotlivých stretnutí? Celého programu?

Áno. Ide nám o čo najväčšiu transparentnosť a aktívnu komunikáciu s rodičmi. Tajomstvá udržiavame iba pred deťmi 🙂

Sú témy a praktické lekcie presne dané?

Nie, môžete si ich upraviť – pridať alebo ubrať tému – podľa potreby a relevantnosti vo vašej skupine/prostredí (najlepšie po konzultácii s rodičmi na úvodnom stretnutí). Je dokonca dobré, dať rodičom možnosť nejakú ďalšiu tému navrhnúť.

Má byť na stretnutí najskôr téma a potom praktická lekcia? Alebo naopak?

Z našej skúsenosti obidve tieto možnosti majú svoje za a proti. Vyskúšali sme aj jednu aj druhú a v zásade by sme túto vec nechali na zváženie organizátorov programu. Pokiaľ začnete praktickou lekciou, môže to spôsobiť, že deti v druhej (menej „akčnej“ časti), budú už unavené a nebudú sa vedieť sústrediť.

Niekedy však práve praktická lekcia navodí určitú atmosféru a nadšenie, ktoré pre tému vytvorí dobré prostredie a nastavenie. A ako vieme, preteens milujú akciu a pohyb.

V našich programoch to preto nemáme úplne pevne dané a podľa potreby to na jednotlivých stretnutiach prispôsobíme (zameníme).

Je poradie tém presne definované?

Nie, môžu sa pri plánovaní programu flexibilne presúvať a vymieňať podľa potreby a dohody s rodičmi (vyučujúcich) a konkrétnych situácií (prázdniny a pod.) Keď už raz je program naplánovaný a témy sú ustanovené na konkrétne dátumy, už ich presúvajte iba v krajnom prípade.

Niektoré témy a praktické lekcie však k sebe výborne pasujú a silno ich odporúčame ponechať spolu. Sú to:

• Premeny v puberte / Teenagerská hygiena + (duchovná čistota a krása)
• Alkohol, drogy, fajčenie / Zdravý životný štýl
• Osobný vzťah s Bohom / Upratovanie (to sa len nám osobne páči, operatívne túto kombináciu nazývame „Ora et Labora“ 🙂

Ešte vzhľadom na načasovanie odporúčame:

• zaradiť praktickú lekciu – výroba žurnálu – na prvom stretnutí
• pokiaľ sa vaša skupina detí na začiatku nepozná, nezaraďujte citlivé témy (napr. premeny v puberte) hneď v prvých stretnutiach – umožnite im trochu sa spoznať
• striedajte duchovne „ťažšie“ a „ľahšie“ témy (podľa uváženia)
• tému o rodine niekde bližšie ku koncu (súvisí so záverečnou slávnosťou; aj keď nie je to nevyhnutné)

Nadväzujú témy na seba tak, že vynechaním jednej vznikne „zameškané učivo“?

Nie, témy sú od seba pomerne nezávislé; vynechaním jednej (choroba, iné okolnosti) nevzniká principiálny problém. Napriek tomu je dobré, ak aj rodičia dieťaťa, ktoré vynechalo, použijú dodatočné otázky na to, aby si aj o zameškanej téme pohovorili.

Ako sa dajú použiť pomocné otázky?

V našej rodine sa osvedčilo tzv. „rande“, ktoré si občas s deťmi dávame počas týždňa (s každým jednotlivo – považujú to za špeci čas s jedným z rodičov). Nemusí to byť nadlho a nemusí to byť drahé – napr. ísť na zmrzlinu alebo niečo spolu robiť (aj rúbať drevo 🙂

Pre niektorých rodičov, ktorí často vozia deti autom domov, môže byť práve tento čas v aute dobrou príležitosťou. Fakt, že sa nemusia jeden druhému pozerať do očí a pritom hovoriť o hlbších veciach, obojstranne pomáha 🙂

Nebude na záverečnej slávnosti to požehnanie detí rodičmi príliš „silené“? Čo ak nezodpovedá realite vzájomného vzťahu?

Je pravda, že v našej slovenskej kultúre často nie sme veľmi zvyknutí (zvlášť otcovia) verbalizovať nejako svoje pocity a sme pomerne skúpi na „silné pozitívne slová“.

Keď však rodičia žehnajú svojim deťom, neznamená to, že úplne zatvárajú oči pred ich nedostatkami, alebo ich schvaľujú.

Žehnať znamená „želať to najlepšie, vyprosovať Božiu priazeň a ochranu„

V zásade každý rodič svojmu dieťaťu želá dobre (až na ozaj extrémne výnimky).

No a prakticky:

• požehnanie nie je verejné; je to len niečo medzi rodičmi a dieťaťom
• pokiaľ to nevedia povedať slovami, môžu to napísať/prečítať (vyjadriť umelecky? tvorivosti sa medze nekladú!)
• malo by byť len a len pozitívne (toto nie je miesto na kritiku) – čo ti želám do budúcnosti, čo v tebe ako rodič vidím, do čoho ťa povzbudzujem
• a v neposlednom rade: KEDY INOKEDY by mohli rodičia prekonať túto výzvu, keď nie práve v tomto momente? Naše kroky viery môžu mať obrovské dôsledky, aj keď v danej chvíli to tak emocionálne neprežívame.